Translation: Jonathan Gresty
BÁSNIK MYSTIKY A REBÉLIE
Waldo Motta (1959) je súčasný brazílsky básnik, ktorý žije v meste Vitória v štáte Espírito Santo. Na tamojšej univerzite vyštudoval žurnalistiku, ktorej sa príležitostne venuje ako nezávislý novinár.
V r. 2001 som sa s týmto charizmatickým básnikom zoznámila v Mníchove počas štipendijného pobytu vo Ville Waldberta. Na spoločné stretnutia štipendistov chodieval vždy s kopcom kníh a viedol plamenné monológy o svojej značne hermetickej poézii. Fyzicky krehký muž, s tmavou pleťou po svojom černošskom otcovi, vždy s vášnivými gestami a burcujúcim hlasom pripomínal skôr performera ako uzavretého básnika. Svoju tvorivú slobodu si uchováva za cenu materiálnej biedy. Rozprával nám, ako chodí so svojimi básnickými zbierkami po uliciach mesta a prosí chodcov, aby si kúpili jeho knihy.
Profesor Iumna Maria Simon z univerzity v Sao Paulo napísal o Mottovej poézii, že si „osvojuje prvky z ezoteriky, Biblie, klasickej mytológie, afro-brazílskeho mysticizmu....“ , a že „narába veľmi slobodne s obrovským množstvom vzťahov – od klasických žánrov k syntetickým kompozíciám, od vedeckých foriem k populárnym formám...“ Sám básnik deklaruje o svojej poézii: „Študujem ezoteriku, mystiku, Bibliu, kabalu, mýty, ľudové piesne... Vytvoril som si silný, zvláštny štýl. Môj literárny jazyk je simultánne špinavý a posvätný, sarkastický a vážny, duchovný a karnevalový, obscénny a vznešený, hladký a krutý, vulgárny a vedecký, lebo i božská podstata je skrytá v najhnusnejších, najodpudivejších miestach...“
Mnohé z Mottových básní sú takmer nepreložiteľné do slovenčiny. Často používa anagramy a kabalisticko-číselný jazyk - ako vzorce záhadnej matematiky - v kombinácii s medicínskym jazykom. Jeho poézia je nezriedka až feminínne „telová“. V samotnej stavbe i embryologickom vývine ľudského tela však nachádza Motta veľa mystických, resp. symbolických momentov. Toto všetko kladie nesmierne nároky na prekladateľa. Preto sme pre preklad zvolili niekoľko z ľahšie prístupných Mottových básní. Sú zo zbierky Bundo a zo zbierky Zem bez zla.
Prvá skupina vychádza z inšpirácie mýtmi Guaranov – pôvodného obyvateľstva Brazílie. S Indiánmi, ktorí si odvodzujú svoj pôvod od tohto národa sa Motta stretol v pohorí Caparaó. Zem bez zla je výraz, ktorý používali Guarani a znamenal vysnívané ale skutočné miesto, akýsi raj na zemi, kde sa človek vyhne takým veciam ako globálny nátlak, hlad, choroby, vojny, smútok, smrť..., pretože nájsť túto zem znamená stať sa nesmrteľný.
Motta túto obsiahlu, zložitú mytológiu pretransformoval do skratkovitých subjektívnych mýtov, hermetických najmä pre našu stredoeurópsku civilizáciu, ale obohacujúcich nás svojou enigmatickou duchovnosťou.
Druhú skupinu tvoria básne skôr osobnejšieho charakteru, niekedy „južansky“ exaltované Je do nich preliaty osobný pocit umelca a jeho prináležitosť k minorite, ktorú odkrýva svojimi homoerotickými témami, často tiež s transcendentnými presahmi.
PROLÓG
My, cudzinci na našej vlastnej planéte
snívame o báječnej zemi,
o legendárnom svete a putujeme
nazdarboh v hľadaní mýtickej, požehnanej krajiny,
ako Hebrejci večne prerážajúci
Červené more.
Vratkým mostom
tápeme na ceste
k Najvyššiemu.
Stroskotané a podvedené duše
blednúce v blúdivej trýzni na tejto pustatine,
hľadajúce na tejto zemi inú zem,
na tomto svete iný svet
a v tomto živote iný život.
V hľadaní tej
nikdy nenájdenej zeme,
koľko Indiánov vyhynulo!
A koľko úbohých stroskotancov
sa stále túla krásnou krajinou
oklamaní krutou vábničkou
tajomstva sfingy,
mámivo zahalenej enigmy
- očarovaní vábivými obrazmi!
Zem bez zla, tak vytúžená,
nádherná zem, ten sen čo sužuje naše duše viac ako nočná mora,
kde ťa nájdeme?
MEDITÁCIA GUARANOV
Najvyšší – Yanderuvuçu - si urobil svoje obydlie
na križujúcich sa božských križovatkách
v srdci Zeme;
Tam dal Zemi jej princíp.
Chráni vo svojom srdci prirodzené a pravé slnko
a jeho tajné nebesia
strážia Modrý jaguár,
Večný netopier
a Veľký jedovatý had
- jeho najobľúbenejšie zvery,
jeho uctievaní démoni.
Tí, keď príde čas,
vyhladia z krajiny zlo
a nechajú nám tak Zem bez zla.
TRIÁDA SVATCOV
Jaguár
Netopier
Had
Tri posvätné zvery
strážiace
božské obydlie.
Traja žiadostiví anjeli
tri previnuté monštrá
tri veselé strašidielka
hryzúco-sajúco-jediace trio.
YANDERU MBAE KUAÁ
Toto povedal náš Otec
Yanderu Mbae Kuaá,
Ten, ktorý vie všetko
a je všadeprítomný:
Všetci sme prázdne bytosti
kvôli prázdnote dutiny v nás.
Pamätajte Juruparyho
ústa bez hovorenia,
bezhlasé ústa, ktoré prevrávajú
k hluchému človečenstvu
záhady a mystériá.
A takto povedal ten,
bez ktorého nič nejestvuje-
náš Otec Mbae Kuaá,
ktorý všetko sýti a je vševediaci:
Som nebeská prázdnota,
v ktorej existuje každá bytosť
a všetky veci.
Požehnaný je ten, ktorý ma
ctí a slávi.
ANIMA X ANIMUS
Žena je obrátený obraz
ženy v mužovi.
Muž je obrátený obraz
ženy v žene.
Žena je prelud na ceste
muža v hľadaní seba.
Muž je prelud na ceste
ženy hľadajúcej seba.
Hľadanie ženy
prebýva v každom mužovi.
Túžba po mužovi
Má obydlie v každej žene.
VZDOROVITÁ HLINA
Hlina nepoddajná
a bez pravidiel
je moje mihotavé Ja,
čo stále uniká
z bezcitných drápov
prítomnosti –
toho čudáckeho majstra.
Moje bytie rebela
túži len po teplom,
lenivom láskaní
éterických rúk.
To v tejto nádeji
narastá sila zápasiť
s budúcnosťou.
NEBADANÁ PRÁCA
Nie, veci sa nemenia
prudko, zo dňa na deň.
To preto som zahasil vášeň
ktorá premieňala moje verše
do plameňa hnevu.
Koniec koncov,
lepšie je zmeniť
aspoň časť seba samého,
keď už anonymní termiti
aj tak rozhrýzajú stavce prítomnosti.
BIEDNY KRISTUS
Môj jazyk znehybnieva a slová zlyhávajú
v bezmocnej dutine.
Telo sa chveje pod dotykom dažďa smiechu a hvízdania,
no pokračujem vo svojej krížovej ceste bez zaváhania.
Veď v láske k ľuďom sem tam sa ujde i príjemného prekvapenia.
Čoskoro sa mi zahoja škriabance a vo mne uvzato
bude pretekať láska k celému svetu.
( Z portugalčiny preložil Javier Augusto Alvarez Zapata v literárnej spolupráci s Janou Bodnárovou )
Página 6
Outras vezes, ele diz:
"Árvores viajam, você sabe. Elas estão sempre descansando, mas ao mesmo tempo estão sempre mudando. E se você não acredita, então você não compreende sua própria jornada na vida."
Ele diz tais coisas engraçadas, aquele velho homem que gosta de sentar na copa das árvores. E enquanto está sentado lá, ele toca em sua pequena flauta.
"Árvores ambulantes!? Você não consegue ver que elas somente permanecem no mesmo lugar e jamais vão a lugar nenhum?"
"O quê? Obviamente, você não sabe que até as montanhas mudam. Como disse um outro homem esperto: 'Algumas montanhas estão ocultas em jóias, algumas estão escondidas nos pântanos e outras no céu. E também existem algumas montanhas ocultas em outras montanhas.' Mas você teria de conhecer bem as montanhas para compreender isso.”
&&&
JANA BODNÁROVÁ
ČO SOM VIDELA PRI JAZERE
WAS ICH AM SEE ZU SEHEN BEKAM
VISAGENS DO LAGO
(Básničky, ktorým sa nechce rýmovat)
(Kleine Verse, die sich nicht reimen wollen)
(Versinhos que não desejam rimar)
Autora: Jana Bodnárová Tradução alemã: Renata SakoHoess
Tradução portuguesa: Waldo Motta
PÁGINA 5
Toto je pes Duno. Mal zlý sen, že sa stratil
v tmavej noci sám sebe. Preto vrčí.
Nič a nikto sa mu nepáči. Ani hudba hlboko v jazere.
Das ist der Hund Toni. Ein böser Traum bewirkte, dass er sich selbst verlor. Nur deshalb knurrt er nun.
Niemand kann es ihm recht machen. Nicht einmal die Musik tief unten im See.
Este é o totó Tonho. Um mau sonho anunciou
que ele havia se perdido.
Só por isso ele está resmungando.
Ninguém pode ajudá-lo. Nem mesmo a música
das profundezas do lago.
PÁGINA 6
Na konci jazera, kde sa voda stretá s oblohou,
pláva v noci maškrtná kačka Dačka.
Odhrýza si z hviezdičky ako z l’adového lízatka.
Am Ende des Sees, da wo Wasser und Himmel sich treffen, plantscht nachts das verschleckte Entchen Ännchen.
Es knabbert dort an einem Stern, als wär‘s ein Eis am Stiel.
No finalzinho do lago, onde água e céu se encontram,
Pataco, o patinho patau, patinha, à noitinha.
Ali, ele bicota uma estrela como se ela fosse um picolé.
PÁGINA 7
Toto je dievča. Neviem, ako sa volá.
Možno vy ju poznáte. Rada pláva v jazere.
Ked’ sa jej zachce, vo vode vidí morskú pannu. Vraj. Máme jej verit’?
Das hier ist ein Mädchen, keine Ahnung, wie es heißt.
Wisst ihr‘s? Es schwimmt so gern im See.
Je nach Stimmung sieht es dem Wasser eine Meerjungfrau entsteigen.
Sollen wir‘s glauben?
Eis uma pequena dama, que não sei como se chama.
Você manja a marmanjinha? Ela ama nadar no lago.
Se lhe der veneta, ela vê aflorar à flor d’água uma sereia.
Devemos lhe dar ouvidos?
PÁGINA 8
Dnes som stretla na brehu mušl’u.
Vyšla si na prechádzku z jazera.
Priložím ju k uchu a moje ústa z ničoho nič vyspevujú o mori a dial’ke.
Am Ufer begegnete mir morgens eine Muschel.
Zu einem Spaziergang war sie aufgebrochen.
Ans Ohr gelegt, beginnen meine Lippen, ganz von selbst, das Meer und weite Fernen zu besingen.
Hoje cedo, encontrei na orla uma concha
que havia saído a passeio.
Pondo-a ao ouvido, meus lábios
puseram-se por si a cantar
o mar e as lonjuras.
PÁGINA 9
Dnes prišiel na jazero celý orchester: na jednej vlne hral bubeník, na druhej harfista, na tretej huslista, na štvrtej pianista, na piatej basista. Labute spievali a l’udia, ktorí nič nevideli, sa pýtali:
„Neviete, odkial’ sa berie tá hudba v povetrí?“
Heute erschien ein ganzes Orchester am See: auf einer Welle sitzend spielte der Trommler, auf der zweiten der Harfist, auf der dritten ein Geiger, auf der vierten der Pianist, auf der fünften der Bassist.
Die Schwäne sangen und die Menschen, ahnungslos, fragten sich:
„Woher nur tönt diese Musik herbei?”
Hoje, apareceu no lago uma orquestra completa: numa onda estava o baterista; na segunda, o harpista; na terceira, o violinista; na quarta, o pianista; na quinta, o baixista.
Os cisnes cantaram e as pessoas, desatentas, se indagaram:
“Donde vem essa música?”
PÁGINA 10
Celý deň hrmelo a pršalo. Z jazera sa vynorila sklená lod’.
Niesla náklad zlatých rýb, perál a diamantov. Straky chamtivo škriekali:
„Krrrrrrrrrrrááááááásny ligot!“
Ale potom prišla vel’ká a ponorila lod’ k rozprávkam.
Den ganzen Tag donnerte es und Regen prasselte herab. Aus dem Schilf tauchte ein gläsernes Schiff empor. Es trug eine Ladung goldner Fische, Perlen und Diamanten. Die Elstern kreischten begierig:
„Welchchch schöööönerrrrrr Glanzzzz!”
Doch dann kam eine große Welle und versenkte das Boot zu den Märchen am Grund.
Trovejou e choveu hoje o dia inteiro. Um barco de vidro surgiu entre os juncos, com um frete de peixes de ouro, pérolas e diamantes.
As pegas guincharam ávidas:
“Queee briii-lho maaais liiinnn-dooo!”
Porém, veio um macaréu e afundou o barco mágico.
PÁGINA 11
Dnes večer lietajú mušky svetlušky.
Svietia na cestu jazerným vílam, ked’ pridŕžajú plášt’ pani noci.
Kto sa nebojí, môže tie víly chytit’ za vlasy a letiet’ hlboko i vysoko s nimi.
Heute abend erleuchten Glühwürmchen die Nacht.
Mit ihrem Licht weisen sie den Feen des Sees den Weg, wenn sie der Frau Nacht in ihren Mantel helfen.
Wer sich traut, packt die Feen an den Haaren und fliegt mit ihnen durch die Lüfte auf und ab.
Pirilampos lumiaram a escuridão noturna, hoje.
Suas luzes mostravam o caminho
às ninfas que ajudavam
dona Noite a pôr seu manto.
Quem em fadas se fia, agarra-se aos cabelos delas
e com elas voeja nos ares, pra lá e pra cá.
PÁGINA 12
Akési diet’a spadlo na kamienky a rozbilo si kolená.
Revalo a ziapalo, až sa všetky kačky na jazere rozpŕchli.
Letel okolo anjel, položil svoje líce na líce uplakanca a slzy boli fuč.
Auf den Kies am Weg fiel ein Kind und schlug sich die Knie auf.
Es schrie und schluchzte, bis alle Enten des Sees auseinanderstoben.
Ein Engel flog vorüber, verharrte Wange an Wange mit der kindlichen Heulboje, und fort waren die Tränen.
Uma criança tropeçou numa pedra do caminho
e machucou o joelho.
Chorou e soluçou, até que a pataria pateou.
Veio um anjo, sobrevoou a área,
pôs-se cara a cara ante o chorão,
e as lágrimas se foram.
PÁGINA 13
Ráno pri jazere bežali maratón trpaslíci. Chrčali, sipeli, kopali sa, štuchali. Ryšavý chcel byt’ prvý. A potom kúzlo zmizlo. Tisíce jesenných listov hnal vietor po zemi.
Morgens joggte eine Gruppe Zwerge um den See. Sie schnauften, keuchten, schubsten sich und stolperten durcheinander. Der Rothaarige wollte der erste sein. Doch plötztlich war die Hexerei vorbei. Böen trieben tausende herbstlicher Blätter über den Boden.
Pela manhã um grupo de anões corria em torno ao lago. Eles bufavam, arquejavam, tropeçavam e se empurram em confusão. O sarará queria ser o primeirão. Súbito, o bruxedo acabou. Ventos lançaram milhares de folhas outonais ao chão.
PÁGINA 14
Na jazere sa hojdá čln.
Sedia v ňom čierni rybári.
Ale ved’ sú to kormorány!
Auf dem See schaukelt ein Kahn.
Tiefschwarze Fischer sitzen darin.
Aber halt, das sind ja Kormorane.
Sobre o lago flutua uma canoa.
Pescadores nigérrimos estão nela.
Ora essa, eles são os cormorões.
PÁGINA 15
Videli ste niekedy, ako letí prepelica?
Mávne krídlami a frkne do dial’ky
ako jazdec na koni s l’ahkými členkami.
Wisst ihr, wie eine Wachtel fliegt?
Sie flattert einmal mit den Flügeln und schon sprengt sie hinaus ins Weite wie der Reiter auf einem leichtfüßigen Pferd.
Você sabe como voa a codorniz?
Ela agita as asas uma vez
e já parte em disparada para longe
como faz o cavaleiro em cavalo bem veloz.
PÁGINA 16
Dnes večer letel za mnou černokňažník.
Pán, ktorý kráčal so mnou, nelenil. Prilepil ho lepidlom nad jazero.
Černokňažník tam kopal nohami až do svitania.
Heute abend flog ein schwarzer Zauberer
hinter mir her.
Der Herr, der mit mir schritt, war nicht faul. Mit Klebstoff befestigte er ihn über dem See.
Der Zauberer zappelte dann dort bis zum Morgengrauen.
Esta noite um mago negro voou atrás de mim.
O Senhor, que anda comigo, não sendo molenga,
colou com cola ao lago o mago,
que ali estrebuchou até alta madrugada.
PÁGINA 17
„Chod’ si svojou cestou, ja si idem svojou,“ povedala mi dnes z ničoho nič cesta pri jazere.
A potom sa ponáhl’ala tam, kam utekajú všetky rieky. Viete hádam kam?
„Geh du nur deinen Weg, ich gehe den meinen“,
sagte mir nichts dir nichts heute der Weg am See.
Und dann eilte er dorthin, wohin alle Flüsse eilen. Wißt ihr‘s denn?
“Siga apenas teu caminho, que eu seguirei o meu”,
disse-me, sem mais nem menos, o caminho do lago.
E se apressou ali onde se apressam as correntes.
Sabia disso?
PÁGINA 18
Práve sa stala čudná vec:
Zelená žaba drži v rukách trúbu. Zatrúbi.
Nad vodu v tú chvíl’ú padne hmla.
Gerade geschah etwas Seltsames.
Ein grasgrüner Frosch grift sich eine Trompete.
Und trompetete.
Und aus heiterem Himmel fiel jäh Nebel nieder
auf den See.
Foi então que algo estranho sucedeu:
Uma verdegaia rã agarrou uma trombeta.
E trombeteou.
Súbito, do calmo céu caiu névoa no lago.
PÁGINA 19
Sťažuje sa jedna pani druhej, že chce bývat’
vo vel’kom meste. Lebo tu je jazerné ticho. Vtedy labut’ začne hrat’ na saxofóne a tá smutná pani sa roztancuje.
Eine Frau klagte der andern, sie würde doch so gern in einer großen Stadt leben. Denn hier am See sei allzuviel Stille.
Da begann der Schwan das Saxophon zu spielen und die Wehmütige wiegte sich im Tanz.
Uma dama reclamou à outra que ela adoraria viver numa cidade grande. Pois aqui no lago é excessivamente calmo.
Então, um cisne passou a tocar saxofone e a tristeza caiu na dança.
PÁGINA 20
Jedna pani dnes naháňala pri jazere hluchého psa.
Hluchý pes naháňal zajaca. Zajac naháňal vranu. Vrana naháňala mušku.
A tej pani sa zatial’ doma rozvarili rezance.
Einem tauben Hund hetzte heute am See eine Frau hinterdreien.
Der taube Hund jagte einen Hasen. Der Hase war hinter der Krähe her.
Die Krähe verfolgte eine Fliege.
Und zu Hause zerkochten inzwischen der Frau die Nudeln.
Uma mulher enxotou um cão surdo hoje no lago.
Ele acossava uma lebre, que seguia um corvo,
que perseguia uma mosca.
Enquanto em casa, a senhora empapava o macarrão.
PÁGINA 21
Nepýtajte sa ma, kto je Berta. Je to jednoducho d’alšia pani, ktorá žije pri jazere. Má veselé oči, spieva si po nemecky a z tej jej pesničky vyletujú včely – medové spomienky.
Fragt mich nicht, wer Berta ist. Sie ist einfach noch eine Frau, die am See lebt. Fröhliche Augen hat sie, trällert auf deutsch vor sich hin und ihren Liedchen entströmen zarte Bienchen – honigsüße Erinnerungen.
Não me pergunte quem é Berta. Ela é apenas mais uma senhora que vive no lago. Ela tem olhos alegres, e canta aos borbotões para si, em alemão, singelas cançõezinhas – melífluas lembranças.
PÁGINA 22
„Bundo, lundo,“ povedal mi chlapec. L’ahký ako svetlo, čierny ako káva, lebo je z Brazílie. Volá sa Valdo, píše básne, klania sa jazeru a lieta nad ním v hmle.
„Bundo, lundo,“ sagte der Junge zu mir. Leicht wie Licht, schwarz wie Kaffee, denn er kommt aus Brasilien. Er heißt Valdo, schreibt Gedichte, macht eine Verbeugung vor dem See und steigt im Nebel in die Lüfte.
“Bundo, lundo”, disse-me o jovem. Leve como a luz, negro que nem café, pois ele veio do Brasil. Chama-se Valdo, escreve poesias; reverencia o lago, vira névoa e sobe aos ares.
PÁGINA 23
Popri jazere kráča panáčik. Píska na píšt’alke.
Za ním ostošest’ cupitajú zajace. Ale ved’ je to Franky!
Býva nad jazerom spolu so stromami medzi zajacami.
Am See schreitet ein Hampelmännchen. Pfeift auf einer Pfeife.
Hinter ihm versuchen trippelnde Häschen Schritt zu halten.
Aber das ist doch Franky!
Er wohnt am Hang über dem See, inmitten von Bäumen und Hasen.
Um bonequinho bradava no lago,
apitando um apito. Atrás dele, lebrotos tropegantes, tentam lhe seguir os passos.
Ora essa, é o Franky!
Ele mora no barranco do lago entre árvores e lebres.
PÁGINA 24
Stromom sa dnes ligotali koruny,
ako ked’ si Renáta umyje krásne vlasy
a potom si ich rozhodí iba tak, po pleciach.
Das Geäst der winterkahlen Bäume erstrahlt heute in sanftem Schimmer, als hätte
Renata ihre krausen Haare gewaschen –
über die Schulter geworfen, lässt sie sie trocknen.
A ramagem hibernal das árvores hoje brilha
com suave fulgor,
como se Renata tivesse lavado seus cabelos crespos,
deixando-os caídos nos ombros a secar.
PÁGINA 25
Toto je strom, ktorý chodí tak, že sas kolíše.
Kto má zlú náladu, môže naň vyliezt’.
Uvidí takú veselú oblohu,
až sa rozosmeje: hahaha, hohoho, hihihi, huhuhu.
Das ist ein Baum, beim Gehen wiegt er sich im Schritt.
Wer schlechter Stimmung ist, kann ihn besteigen. Dort oben wird ihn der fröhliche Himmel zum Lachen bringen: hahaha, hohoho, hihihi, huhuhu.
Esta é uma árvore que dança,
no compasso dos passos de quem passa.
Se estiver amuado, trepe nela,
que lá em cima há de levá-lo
o céu feliz às gargalhadas:
hahaha, hohoho, hihihi, huhuhu.
PÁGINA 26
Zoznámila som sa s čudným poloplavcom.
Je to strom s kmeňom nad vodou a konármi v jazere.
Dá sa naň sadnút’, zavriet’ oči, byt’ v jazernom kine.
Ich machte Bekanntschaft mit einem wunderlichen Wesen – wahrlich ein halber Schwimmer.
Es ist ein Baum mit Wurzeln über dem Wasser und Zweigen im See.
Setzt man sich drauf und schließt die Augen, wird man in ein See-Kino versetzt.
Conheci um ser esquisitaço
– na verdade, meio anfíbio:
uma árvore com raízes sobre a água
e a copa inclinada para o lago.
Quem nela senta e fecha os olhos,
há de ver um filme aquático.
&&&